závislá od ľudí

17. června 2016 v 9:00 | pustovník |  zo života
ľudia všade naokolo majú často pocit, že sami nevydržia. keďže sú ten tvor spoločenský a to všetko. a ja mám tento pocit často tiež. že potrebujem k životu svoju najlepšiu kamarátku, ktorá mi dá facku, keď začnem panikáriť zo života a kopne do mňa, aby som sa zozbierala dokopy. že potrebujem svoju sestru, ktorá ma vždy pochopí, keď to nikto iný nezvláda a vie kedy mi dať objatie a kedy ma rozosmiať. že potrebujem lásku na celý život, lebo sa sama zo seba eventuálne zbláznim, ale naokolo už ani nebude nikto, kto by ma dal zavrieť na psychiatriu. a veľa ľudí, bez ohľadu na to, či si to pripustia alebo nie, funguje podobne, ak nie úplne rovnako. ale možno toto nie je práve to, čo ľudia potrebujú.




nedávno som premýšľala nad svojím detstvom a mojou introvertnou povahou a ako si moja mama myslela, že asi nie som úplne v poriadku, keď sa bežne nechcem hrávať s inými deťmi. samozrejme, to bola len tá moja povaha. v každom prípade som ako dieťa dokázala stráviť dni, aj celé hodiny úplne osamote s vlastnou mysľou a svojimi myšlienkami. a nikto mi nechýbal. stačili mi knihy, občas som dačo nakreslila, väčšinu času som skladala puzzle alebo riešila hlavolamy. tichšie dieťa ako ja by sa asi ťažko hľadalo.

a potom som to porovnala s tým, kto som dnes. aj keď stále občas čítam a zájdem sa sama prejsť a na pár chvíľ sa ponorím do vlastných myšlienok a úvah, mám svojich pár kamarátov, s ktorými sa rozprávam, tak ako každý. mám rodičov a sestru, s ktorými komunikujem. mám spolubývajúcu, s ktorou sa často rozprávam. problém - a rozdiel - je v tom, ako to teraz vnímam. viem, že sama by som viac ako týždeň nevydržala. viem, že už po troch dňoch sa mi chce plakať od samoty. viem, že neustále mám potrebu, ktorú som predtým nemala: potrebu deliť sa o to, čo sa v mojej hlave deje. a ďalšiu, dostať od niekoho odozvu. v ideálnom prípade pozitívnu, samozrejme. keď som mala desať, nezdalo sa mi dôležité, aby ľudia vedeli, o čom premýšľam, čo mi robí radosť, čo ma hnevá, čo ma fascinuje alebo frustruje.

neviem, či to so mnou urobila spoločnosť a to, že som sa musela naučiť, že takto fungujú extroverti, a že tento svet je extrovertom prispôsobený. alebo či je to depresia, ktorá mi žerie mozog už niekoľko rokov, a s ktorou budem pravdepodobne bojovať doživotne. alebo či je to niečo úplne iné, o čom neviem, že to takto ovplyvňuje môj život a moje myslenie.

v každom prípade mám potrebu mať pri sebe niekoho, koho budú zaujímať také veci, ako mňa. alebo koho bude zaujímať čo ma zaujíma. som ochotná byť otvorená tomu, čo majú radi ľudia okolo mňa, aj keď tak možno občas nepôsobím. stále som work in progress. mám potrebu deliť sa o svoje myšlienky a zážitky a hudbu a túžby a knihy a filmy a mám potrebu deliť sa o to všetko aktívne. spoločne to prežívať s niekým ďalším, kto bude aspoň trochu nadšený pre to, čo ja.

lenže svet takto pre každého nefunguje. v posledných dňoch som sa na to pozrela trochu zblízka, a zistila som, že mám vo svojom živote niekoľko javov, o ktorých som si myslela, že už som ich eliminovala. tu mi niekto dá knihu na prečítanie, tam niekto chce, aby som si pozrela film alebo video, ktoré majú pocit, že by ma mohlo zaujímať, tam mi niekto pošle link na niečo, čo by ma mohlo pobaviť. čo je skvelé. a ja to oceňujem. ale tí istí ľudia sa tvária otrávene, keď sa prídem o niečo podeliť ja - nech už je to kniha, film, hudba, čokoľvek. niekoľko mojich kamarátov mi dokonca pravidelne skáče do reči - čo som doteraz úplne prehliadala.

tak som nakoniec narátala presne troch ľudí, ktorí majú zvyčajne úprimný záujem o to, o čo sa chcem deliť. a reagujú na to. prekvapivo, sú to ľudia, ktorých si vo svojom živote cením najviac.

lenže toto všetko má ešte druhú vrstvu, ktorá je trošku hlbšie, a ktorú som prehliadala ešte viac, ako neférové správanie mojich kamarátov.

a tá druhá vrstva leží kdesi vnútri. až teraz som si skutočne a plne uvedomila jednu vec, ktorú som si doposiaľ uvedomovala len racionálne. musím tu byť sama pre seba. a musím sa tešiť zo svojich radostí najprv sama so sebou. znie to ako hrozné klišé, keď to tak napíšem, ale viedlo ma to k veľmi vyrovnanému pocitu počas celého dňa.

celý deň bolo akosi nemožné skontaktovať sa s kýmkoľvek z môjho okolia: každý mal niečo na práci a nikto na mňa nemal zrovna čas. ani kamaráti, ani rodičia, ani sestra. spolubývajúca bola preč. s nikým nechodím. jediná spoločnosť bol môj škrečok. a ja som mala toľko toho, o čo by som sa rada podelila, a chvíľu som mala pocit, že tú samotu zase raz nezvládnem. a potom to prišlo ako odnikadiaľ. malé osvietenie odkiaľsi zhora - nemusíš mať nikoho iného. je pekné podeliť sa o veci, ale netreba to robiť stále. treba sa naučiť opäť si užívať svoje myšlienky. svoje nápady. svoj vnútorný svet, ktorý toho toľko ponúka. vonkajší svet možno príde o veľa z tejto krásy, ale to predsa nie je môj problém. a hlavne, keď sa naučím byť sama so sebou rovnakým spôsobom ako predtým - vnútorne, skutočne, na duševnej úrovni, nie len tej racionálnej, bude to ďalší krok k emočnej stabilite, ktorú tak veľmi potrebujem.

moji kamaráti mi budú asi ešte nejakú chvíľu skákať do reči a jednostranne sa deliť o veci, ktoré majú radi, než mi rupnú nervy a vyletím aj na tých, ktorých mám naozaj rada. ale dúfam, že takto ma to bude hnevať menej. keď si svoje veci nechám pre seba. veľa ľudí asi nadobudne úplne iný dojem z toho, kto som a ako sa správam. ale to možno nie je zlá vec, aj keď technicky robím krok k chladnejšiemu správaniu. racionálne aj duševne, toto rozhodnutie sa mi zdá ako správne a budem sa pokúšať sa ním v budúcnosti riadiť.

a tak pokiaľ je ešte niekde niekto taký ako ja: áno, je super mať okolo seba ľudí, ktorým záleží na tom, na čom záleží tebe. je super mať veľkú lásku, s ktorou tráviš všetok svoj čas. a je super mať rodinu, ktorá sa ti venuje, a ktorá prijíma tvoje myšlienky. ale ono vôbec nie je zlé, keď práve nikto nie je ochotný počúvať. alebo keď práve nemajú čas. a keď sa zbavíš tej úzkosti, ktorú to spôsobuje, tá samota plná potenciálu je oslobodzujúca a naplňujúca.

preto nechcem byť závislá na ľuďoch, tak ako doteraz.

a budem dúfať, že nebudem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Džejní Džejní | Web | 1. července 2016 v 11:39 | Reagovat

tvoj clanok ma donutil zamysliet sa nad tym, ako som ja. a dosla som k nazoru, ze byvam vacsinou ta, ktora sa deli o svoje myslienky z ostatnymi a tych ostatnych nenecha poriadne hovorit. ale robim to iba pri asi dvoch-troch ludoch, svojich dobrych kamaratkach, pretoze viem, ze im to mozem povedat. nie je nikto iny, s kym by som sa dokazala porozpravat o tom, co ma bavi. nie s rodicmi, nie s bratom, nie s inymi znamymi ci rodinou. a potom je tu samozrejme blog. tam mam pocit, ze ma ludia pocuvaju a ani nemam vycitky, ze je to viac-menej jednostranna konverzacia. s mojimi kamaratkami sa vidim asi tak 5-6-krat za rok, obcas prehodime nejake pismenka, ale myslim, ze vtedy mi prepacia, ked hovorim o tom, co mam rada ja a co ma prave bavi. pretoze to je jediny cas, kedy citim, ze ma naozaj niekto pocuva.
ci som zavisla na ludoch, to neviem. ked nad tym rozmyslam, vacsinu casu travim zavreta vo svojej izbe a ked som pri jednom stole alebo v jednom aute so svojou rodinou, vacsinou sa rozpravame iba o jedle alebo o tom, co treba nakupit. pripadne o tom, co sa deje v skole. a to nie su zrovna naplnujuce rozhovory. som si ista, ze by mi uplna samota zacala liezt na mozog uz po troch dnoch, ze by som citila potrebu aspon vystrcit nos z domu a pocuvat rozhovory inych, aby som sa neutapala vo vlastnej mysli. nie je zle byt s vlastnymi myslienkami, niekedy je to dokonca prospesne a mas pravdu, ze by sme sa s tym mali naucit zit a nie to stale iba prehlusovat. nie je idealne byt zavisly na inych ludoch, preto je dobre, ked si to uvedomime a zacneme s tym nieco robit.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama