bez práce nie sú koláče a komu sa nelení, tomu sa zelení

11. června 2016 v 9:00 | leňochod z kra |  zo života
aj vy máte stále ten pocit, že bez ohľadu na to, čo všetko robíte a koľko práce vložíte do čohokoľvek, je to vlastne jedno, lebo odmena jednoducho nebude dosť vysoká a vás aj tak nikto neocení? pokiaľ áno, tak pravdepodobne aj vy, rovnako ako ja, máte so sebou škaredú malú príšeru rodu depresia. ale o tom tento článok nie je. idem hovoriť o škole a školských výsledkoch. a o tom, koľko práce sa do nich oplatí vložiť.


keď som mala asi 13 alebo 14, zistila som, že je úplne jedno ako veľmi sa v škole budem snažiť. francúzštinárka mi za 1 proste nedá, pretože "nie som aktívna na hodinách" a ona "vie, že mám na viac" a biologička si jednoducho bude uťahovať z mojich záľub a akéhokoľvek najmenšieho nedostatku a všetkým bude pravdepodobne mimoriadne vtipné, že sa učím po japonsky. a je úplne jedno koľko sa toho naučím, pretože na niečom ma tie "profesorky" potopia. a lepšie ako za 3 budem mať iba na angličtine, kde viem viac ako vyučujúca, tak mi strháva body na písomkách za slovíčka, ktoré ona nepozná (pretože potom nemôžu existovať, logicky).

tento pohľad na svet sa so mnou tak akosi ťahal až na vysokú. učitelia, a na vysokej škole profesori, boli pre mňa jednoducho ľudia, ktorím dôverovať nemôžem. pýtať sa otázky a vyjadriť vlastný názor, aj keď k tomu vždy pobádali, bola vec, ktorá sa zo zásady nerobila. a keď mi prestalo záležať na známkach, dôležité bolo už len to aby som prešla. a na vysokej škole túto taktiku a prístup má asi každý, koho som doteraz stretla. tak mi nenapadlo ani sa len zamyslieť nad niečím takým ako či dostanem A alebo E. až kým neprišiel tento semester.

aby som mohla vysvetliť čo sa vlastne stalo, musím sa trochu vrátiť v čase. na začiatku septembra sa na mňa zosypala trochu komplikovaná situácia. potrebovala som dohnať veľké množstvo kreditov do tých 180, ktoré potrebujem ku štátnym skúškam, bola som nervózna z toho, že som sa rozhodla prihlásiť na informatiku, rodičia mi už nemohli posielať peniaze a ja som okrem toho mala na krku trošku väčší dlh ako by študent v mojom veku mal mať. a ako čerešničku na torte som mala agresívnu depresiu, ktorá ma koncom septembra hnala ku samorvažedným myšlienkam. takže bolo na mne sa s tým všetkým vyrovnať sama a dať sa dokopy a nejako sa o seba postarať.

asi nemusím hovoriť, že to nevypálilo najlepšie. koncom novembra som dva týždne nemala čo jesť, pretože som nevedela úplne najlepšie výjsť s peniazmi a zrovna som nemala narobené zásoby od rodičov ako obvykle mám. dva predmety z tých, ktoré som mala, som musela vypustiť a tým pádom som ich nespravila. a pred vianocami som strávila 5 katastrofických dní v práci, takže na vianoce som prišla domov 23. decembra a rozbitá ako cigánska hračka. aspoň to súškové bolo v pohode. týždeň som si oddýchla, a potom prišlo veľké rozhodnutie.

budem na sebe celý semester pracovať. aby som sa vyhla podobnej katastrofe ako predchádzajúci semester, zabezpečila som si diár a začala som ho používať: každý mesiac som si tam zaznačila smeny v práci, na celý semester som si vyznačila dôležité udalosti a každý týždeň som si dopredu napísala kedy budem mať aké vyučovanie a čo všetko si musím na tú hodinu pripraviť. spravila som si dokonca zoznam povinnej literatúry a každú prácu som si tam značila. aby som o tom dala konkrétnejšiu predstavu, tu je fotečka a záber na môj prvý polrok tohto roka (ružové sú smeny v práci, oranžové kultúra, modré skúšky a zelené voľnočasové aktivity):



samozrejme, výsledkom tohto bolo niekoľko vecí: za celý semester som spravila viac práce ako za celé svoje štúdium dokopy: včas som písala všetky eseje, na hodinách som dávala pozor, za tento semester som prečítala dvakrát viac kníh ako za celý minulý rok a popri tom som na seba zarábala sama, ozývala sa pravidelne rodičom a dokonca som si občas zabehala. okrem toho som nemala veľa času na nič iné. musela som zanedbávať kamarátov, doslova každú moju záľubu a trochu som musela useknúť aj na spánku. bolo to ťažké a málokto z môjho okolia vôbec vyzeral, že má predstavu o tom, čo všetko robím a zvládam. tak sa mi celý čas zdalo, že toho aj tak robím málo.

a potom prišlo skúškové a čas výsledkov. je pravda, že skúšku z jedného predmetu musím opakovať. a je pravda, že jednu esej potrebujem prepísať, aby som prešla. na druhej strane som úspešne uzavrela bakalársky seminár a mám teraz prvú kapitolu svojej bakalárskej práce aj garantku a tie tri predmety, ktoré mám zatiaľ uzavreté, majú známky A, B a C. a s tým som celkom spokojná. a konečne som si našetrila na lukostreľbu a znova behám a už niekoľko týždňov som neplakala. vraví sa, že komu sa nelení, tomu sa zelení. a tých pár zelených riadkov s mojimi známkami mi to práve dokázalo - a čo viac, moja tvrdá práce konečne raz priniesla nejaké primerané koláče.

tak možno sa to predsalen oplatí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Džejní Džejní | Web | 11. června 2016 v 21:53 | Reagovat

v prvom odseku som sa uplne nasla a obcas mam pocit, ze mi depresia zabera hrozne velku cast mozgu. taku, ze sa na nic ine neviem sustredit, vsetko mi pride zbytocne a moje znamky potom aj tak vyzeraju. aj ked sa vlastne vobec nemam na co stazovat. byvam stale v tom istom byte, kde som vyrastala, nikto ma nenuti, aby som sa starala sama o seba. ale mne aj tak pride nad moje sily spravit skusky. tak mam teraz poriadneho strasiaka z toho, ze je dost mozne, ze nespravim 2. rocnik vysky. ale aj napriek tomu, ze si musim zopakovat skusky z troch predmetov, nejak prilis ma to netankuje. pretoze si hovorim, ze ved sa mozem dat zavriet niekam na psychiatriu a nechat rodicov, nech ma podporuju presne tak ako doteraz. faktom zatial je, ze nevidim zmysel v tom, preco by som mala zit, ked ma vyhodia zo skoly. na co budem pracovat, ked nemam frajera, nikoho, komu by som sa mohla zdoverit a de facto ziadne sny? studujem informatiku, tak ako ty, s ktorou by som sa mohal celkom dobre uplatnit, ale z duse chodenie do tej skoly nenavidim. nechcem mat s informatikou nic spolocne, ale neviem si predstavit, ze by som robila nieco ine ako chodila do skoly. je to taky bludny kruh, z ktoreho vobec nevidim unikovu cestu.
verim, ze naplanovanie si vsetkeho naozaj pomaha, preto slubujem, ze ak sa mi podari dostat sa do dalsieho semestra, spravim si podobny plan a budem ho dodrziavat. inak asi budem musiet drzat ostre predmety este dalej od seba ako teraz.

2 snuffles snuffles | E-mail | 13. června 2016 v 22:46 | Reagovat

[1]: ahoj, džejní,
keď som si prečítala tvoj komentár, nedalo mi neodpísať. asi nemá cenu ti hovoriť, že viem ako sa cítiš, pretože som to sama nenávidela, keď mi bolo zle, takže... nie, asi neviem ako sa cítiš. ale aby som ti povedala niečo, čo možno reálne bude povzdbudivejšie (aspoň dúfam), ako nejaké "to bude v poriadku" a "život sa zlepší", tak som si povedala, že sa podelím o pár vecí, ktoré mi pomohli postaviť sa na nohy, hlavne keď som ja sama myslela, že vyletím z vysokej (a ešte predtým, keď som nespravila maturitu a opakovala som ju v septembri): 1) je dobré nájsť si niečo, čo ťa upokojí - samozrejme, mať koníčky v takomto bode v živote vyvoláva pocity viny, ale myslím, že nejakých 10-20 minút denne si to môžeš dopriať. 2) rodičia majú tendencie sa hnevať na študijné úspechy, ale v konečnom dôsledku sa svet nezrúti a keď si toto uvedomíš, život je trošku ľahší.  ešte stále máš možnosť zväžiť zmenu odboru (ja sama mením odbor a dva roky štúdia si budem platiť, ale už teraz mi je oveľa lepšie). robiť niečo, čo ťa baví (aj keď nájsť to môže byť ťažké), dokáže urobiť v živote obrovskú zmenu.
inak čo sa týka opakovania skúšok, to je normálne a v pohode a prechádzame si tým všetci. sadkaj si nad to, douč sa to, dotiahni to do konca, aby si aspoň vedela, že si urobila všetko čo si mohla v danej situácii - potom ti nikto nemôže nič vyčítať, ani ty sama.
a než zavriem ústa, chcela by som ti povedať ešte niečo, pretože mne to často nepovedal nikto až do minulého roka: depresia ti hovorí veľa škaredých a zlých vecí. vecí, ktoré nie sú pravda, ale ty im veríš. ako to, že nemá zmysel pracovať, keď nemáš frajera ani nikoho iného, komu by si sa mohla zdôveriť. alebo, že by bolo v pohode nechať sa zavrieť na psychiatriu. alebo že nemá zmysel nič robiť. skús v sebe nájsť silu pokračovať. skús nájsť nejaký cieľ, ku ktorému budeš pracovať - nech už je to  to, že ráno zješ raňajky alebo stanovený počet kníh za rok alebo veľký kariérny bod. tam sa začína. a odtiaľ to ide. ťažko a pomaly, ale stojí to za to.
nechcem ti kázať, čo máš robiť so svojim životom. a rozumiem, že depresia vie byť zákerná mrcha a robiť odporné veci v tvojej hlave aj srdiečku. ale dúfam, že v sebe nájdeš silu sa cez to preniesť a bojovať a že časom uvidíš, že v živote svieti aj slniečko a nie si vždy sama.

pevne dúfam, že ti plánovanie vecí pomôže, a že ťa bude motivovať k práci, a že rovnako ako ja uvidíš, čo práca môže priniesť <3

a keby si si kedykoľvek chcela vyliať srdiečko, pokojne mi napíš (píšem sem mail, ak nechceš verejne). rada ťa vypočujem a poskytnem oporu - a pokiaľ budeš chcieť, tak nepoviem nič.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama