hárem, objatia a výpravy

2. května 2016 v 21:18 | jame(s) |  zo života
tak je konečne po animefeste a po tom, ako môj mozog včera jednoducho odmietol byť koherentný (doslova som nebola v stave povedať spolubývajúcej jednu zmysluplnú vetu), som konečne trošku zregenerovala svoju myseľ a kým moje nohy potichu ďalej odumierajú, ja vám prinášam krátky, stručný a prehnane emočný report z animefestu.




naposledy som bola na animefeste v roku 2012. vtedy to boli tri dni plné utrpenia a sklamania a nebyť dvoch-troch ľudí, tak by som sa v sobotu na obed zbalila a vypadla. nasledujúce roky som potom lístok na animefest ani nekupovala a väčšinou som len strávila pár hodín pri vchode a čakala na tých niekoľko ľudí, ktorých som poznala, aby sme chvíľku poecali a ja som sa vrátila domov a ku svojmu každodennému životu.

tento rok som sa nechala stiahnuť do cosplayu jamesa pottera a... no, úprimne som svoje nádeje držala nízko. vedela som, že ja so svojimi cosplaymi nikdy nie som 100% spokojná, a že na conoch sa vie veľa vecí pokašľať. a sklamanie je niečo, čomu sa rada vyhýbam, takže som to veľmi nehrotila. ale aj tak som sa v hĺbke svojej malej temnej duše tešila. a nakoniec to vôbec neprekážalo.

už v piatok to vyzeralo, že animefest bude úplne pohodový a príjemný a po vyzdvihnutí lístkov ešte doobeda, sme si s míšou išli urobiť niekoľko fotiek do centra brna, v krátkosti sme sa otočili u nás na byte a potom prišiel čas presunúť sa do areálu výstaviska a zábava mohla začať.

už tradične som sa vyživala v roleplayi svojej cosplayovanej postavy - pomáha mi to užiť si cosplay ako niečo viac, než len kôpku krásneho oblečenia, a navyše pomaličky a potichučky si začínam uvedomovať, že ma samú veľmi baví, keď svojím správaním môžem baviť niekoho iného. no a tento rok môžem pokojne povedať, že mám pocit, že sa mi to podarilo. neprestajne mi robilo dobrovoľne spoločnosť niekoľko ľudí. tak to beriem ako dobré znamenie a znak toho, že niekoho tam môj roleplay na jamesa pottera bavil.

celé tri dni som v rámci cosplayu strávila zviazaná obväzmi, s náplasťami na krku, otlakmi na nohách, odreninou z parochne na hlave, suchým a boľavým hrdlom a štípajúcimi perami. čo znie ako veľké množstvo bolesti, ako tak na to pozerám. a spätne - áno, musím sa teraz liečiť, nevládzem spraviť viac ako tri kroky a už vôbec nie skákať a behať dookola tak ako som to robila celý víkend. ale so širokým úsmevom na perách a čistým svedomím niekde v útrobách môjho vedomia, môžem povedať, že to bol jednoznačne najlepší con, aký som doteraz zažila (a to že ich bola celkom slušná kôpka).

som veľmi nadšená z toho, že som tento rok nemusela riešiť rozpadajúce sa priateľstvá, ani žiadnu drámu v mojej skupine kamarátov, ani žiadnu depresiu, ani som nebola odsúdená na niekoľko hodín osamote.

oceňujem každú osobu, s ktorou som sa tam objala, každého človiečika, s ktorým som sa dala do reči, každého, kto poskytol pomoc a informácie pri našich pátracích výpravách po stratených členoch môjho háremu, aj každého, kto nám pochválil cosplaye.

zvlášť oceňujem všetkých ľudí, ktorí so mnou trávili tak veľa času - míšu (aka lily), rebeku (fotografka, ktorá nebola na af, ale spravila nám pekné fotky), mišku a lucku, prvého a druhého muža háremu, adrý (aka snapea aka regulusa), siriusa, všetky hanblivé a tiché dušičky, ktoré s nami sem a tam strávili trošku času a všeobecne každého, s kým som za tento animefest prišla do kontaktu.

dlho som si myslela, že s conmi som to už zabalila, a že ma na nich už nič prevratné ani príliš dobré nečaká. tento animefest mi ukázal, že som sa mýlila. našla som si celú skupinu kamarátov, spoznala som úžasných ľudí, s ktorými sa chcem stretávať aj naďalej, úžasne som sa bavila a ako čerešničku na torte, pomaličky sa rysuje skupina na budúci rok.

celej svojej veľkej skupine posielam obrovský virtuálny hug a pusu a pevne verím, že sa v rovnakej zostave ešte stretneme, a že to bude rovnako epické, a opäť mi to po mesiacoch a mesiacoch unávnej rutiny prinesie do života slniečko, dúhu, a široký úsmev na tvár, ktorý nemizne ani po dvoch dňoch a neskrýva ho ani to, že mi je za všetkými smutno a ten víkend mi chýba.

ako sa hovorí, naspäť cesta nemôžná, napred sa ísť musí. a tak aj ja idem vpred a budem dúfať, že tá moja skupinka pôjde so mnou.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama