putovné divadlo

24. dubna 2016 v 23:00 | putovný divadelník
od januára sa neviem dočkať na turné, ktoré ma čaká s divadelným, do ktorého chodím u nás na fakulte. približne 30 ľudí, s ktorými sme celé hodiny pracovali na produkcii divadelnej hry - herci, kostyméri, kulisári, režisérky, manažment, hudobníci... skrátka veľká banda talentovaných ľudí, kde každý priložil ruku k dielu na našom sne noci svatojánskej, a kde každý jednoducho robí, čo může aby hra vyzerala dobre. mali sme predstavenia v decembri v brne, ďalšie vo februári, jedno v bratislave a teraz nás čakal łódź a ostrava v dvoch dňoch. samozrejme, ja, ako že som šialenec, som sa na toto nevedela dočkať. akurát som sa možno tešila predčasne.




všetko tak akosi začalo dva dni pred odchodom, kedy sme mali poslednú skúšku - a kedy nám agnes, spoluherečka hrajúca philostratu ochorela a musela ostař doma. týmto krokom ostalo doma niekoľko vecí, ktoré sme už nevedeli ísť zobrať - drobné časti kostýmov a... no... jediná herečka, s ktorou som sa reálne vedela v pokoji porozprávať na nácvikoch a tak podobne. takže mi v tej chvíli bolo tak trochu jasné, že cestu do poľska strávim sama, ale nenechala som si vziať elán.

vydržal mi dokonca aj vtedy, keď som s nadšením vyhlásila "zajtra odchádzame!" a potom som zistila, že ma ešte čaká jeden deň v práci, než sa dostanem niekam na nejaké turné s divadelným.

z tohto dňa v práci som sa vrátila na byt až niekedy okolo desiatej večer s veľmi bohatým programom na večer - navečerať sa, osprchovať, nachystať škrečkovi pitie a jedlo na dobu, kým budem preč, zbaliť si jedlo na cestu, oblečenie, tablet - aby som sa stíhala naučiť na štvrtkový test zo slovíčok, a samozrejme veci potrebné do divadla: sponu do vlasov, makeup, atď. o jednej ráno som už konečne ležala v posteli a preklínala všetky sily vesmíru za to, že jednoducho nedokážem zaspať.

nakoniec sa mi to síce podarilo, ale aj tak sa mi ráno o tej pol siedmej nevstávalo najľahšie. umyť sa, obliecť, obuť, naposledy sa uistiť, že mám všetko, čo som chcela a dostať sa na miesto stretnutia.

tam už v čase nášho (tým myslím mňa a rebe) príchodu už tam postávali asi traja-štyria ľudia, no netrvalo dlho a o chvíľu už nás tam stála celkom veľká skupina. dokonca sme (prekvapivo) všetci boli načas. okrem autobusu. ktorý meškal pol hodiny. alebo nám možno len dali stretnutie pol hodiny pred odchodom, aby sme tam naozaj reálne všetci už naisto boli v čase odchodu, ktovie. začala sa dlhá a útrpná cesta. išli sme až do mesta łódź niekde v strede poľska.

ja osobne cestovanie milujem, dokonca mi vôbec neprekáža sedieť 6 hodín v autobuse. čo mi prekáža, je sedieť 6 hodín v autobuse s ľuďmi, ktorí sa správajú ako besné beštie a celých 6 hodín zvládnu kričať ako paviány. samozrejme moje plánované učenie aj čítanie dopadli veľmi biedne, keďže sústrediť sa bolo nemožné, dospať spánkový deficit takisto a pokúšať sa prehovárať tým besniacim osobám do duše som sa radšej ani nepokúšala. reálne, cenu by to asi veľmi aj tak nemalo. volala som svojej poslednej záchrane - mamine. ale to iba cez pauzu na diaľnici, lebo telefonovanie v dopravných prostriedkoch všeobecne je tak trochu nočná mora. takže som veľkú časť cesty strávila v intímnom objatí so svojou existenčnou krízou a výhľadom z okna. a občasnou epizódou welcome to night vale. ale ani s tým sa to nedalo prehnať, pretože ma cecilov hlas uspáva.

nakoniec sme úspešne dorazili k divadlu, kde sme nechali kostými a rekvizity a strávili sme ďalšie nekonečno času v autobuse cestou do hostelu - tam sme si vyniesli veci do našich izbách niekde na päťdesiatom treťom poschodí a hneď sme sa mohli pobrať späť dolu a prešli trasu do divadla, ktorá, hoci autobusu trvala celú večnosť, bola naozaj zvládnuteľná za nejakých 15 minút.

v divadle nás čakalo milé prekvapenie v podobe asi najluxusnejšej šatne akú sme doteraz zažili na ktoromkoľvek inom predstavení. príjemné bolo aj to, že včas boli nachystané všetky kostýmy, nikde nenastala panika - len mierne nezhody v menežmente, keď sa náš režisér pokúšal zvládnuť svoju úlohu, ktorú dostal po herečke, ktorá ostala doma kvôli chorobe. ten na tomto nácviku prvýkrát reálne zažil nejaké direkcie, čo sa týkalo pohybov na scéne a my všetci ostatní sme tak trochu s úžasom zistili, že napriek tomu, že všetci už prakticky poznáme celú hru naspamäť, vrátane úloh ostatných hercov, náš režisér ju nepozná.

nakoniec sa však predstavenie krásne vydarilo, vrátane panelu s otázkami od publika - v ktorom som sedela a nenápadne sledovala svojich spoluhercov, režisérky, hudobníka a manžéra ako odpovedajú na otázky. a v prípade nášho režiséra aj ako odpovedá na otázky určené hudobníkom. ale čo. podľa všetkého boli poliaci mimoriadne spokojní s naším predstavením. a my sme sa mohli v pokoji pobrať... no, podľa toho kto mal na čo chuť, buď na hostel alebo na pivo či tri.

napriek tomu, že som padla ako mŕtva a spala som nejak okolo osem hodín, ráno som sa zobudila s pocitom, že ma v noci opustila duša a ja teraz budem musieť žiť ako zombie. mŕtva vo vnútri a časom zrejme aj navonok. samozrejme, moju náladu to nijako nezlepšilo a ja som sa ešte mrzutejšia ako v predchádzajúci deň presunula na raňajky a do autobusu. opäť som sa ozvala svojej mamči zo zastávky na diaľnici a pokúšala som sa učiť, ale jednoducho som bola príliš vyčerpaná. takže hoci paviány vrešťať viac-menej prestali, aj tak som si veľmi nepomohla.

no a potom prišla ostrava.

a tam som bola stále rovnako na nervy a tak som náš rozchod na hodinu a pol pred generálkou, strávila sama prechádkou, obedom, a... no, ďalšími dvoma telefonátmi s mamou, ktorá ma nakoniec vyhnala na kávu a do divadla, kde už to nebola až taká pohroma. konečne sa objavil alf, aka jeden z možno dvoch ľudí, ktorí mi proste vedia náladu zdvihnúť keď som vytočená - a trochu mi dvihol náladu. trošku. ono to je trošku komplikované, keď máte existenčnú krízu, a príšernú náladu a pocit osamelosti rozožierajúci vás zvnútra. potom vás aj také obyčajné objatie od niekoho milého dokáže rozplakať.

čo ma trochu vykoľajilo bolo, že ma opustilo aj nadšenie z predstavenia. a moja klasická mimoriadne emočná reakcia na posledné predstavenie. možno už som príliš otupelá, alebo som toho všetkého mala plné zuby. alebo možno bolo príčinou to, že som bola na scény, v ktorých nie som (11 z 14) vyhostená do šatne, takže celá divadelná atmosféra bola úplne mimo mňa.

takže v konečnom dôsledku som sa za celé dva dni najviac tešila až tomu bude všetkému koniec a ja sa budem môcť strednúť s míšou a jančou, ktoré sa na nás do ostravy prišli mrknúť. no a k môjmu vlastnému prekvapeniu zo mňa moja zlá nálada veľmi rýchlo opadla vo chvíli, keď som k nim prišla. dve krátke objatia a komplimenty k predstaveniu a potom už šla debata.

do odchodu autobusu ostávala ešte hodinka aj niečo, tak sme si v bare pred divadlom sadli ku stolu a rozprávali sme sa - časom sa k nám pripojil alf, rebeka a kubo a konečne nastala tá chvíľa turné, ktorú som si reálne užila. hodina a pol úprimného smiechu, z ktorého ma bolela bránica, na chvíľu som zabudla na všetky trápenia a krízy a depky a užila som si spoloťnosť piatich ľudí, ktorých mám rada. a čo ma potešilo o to viac bolo, že moje dve skupinky kamarátov, ktoré sa doteraz nestretli, spolu naozaj klapli a z oboch strán som niekoľkokrát počula "i like your friends".

potom ani tá cesta späť do brna nebola taká zlá, aj keď s alfíkom som sa musela rozlúčiť už predtým, s prísľubom, že si budeme písať, že mu pošlem fotku, až najbližišie pôjdem ku kaderníčke, a že sa zase niekedy stretneme. v autobuse sme si navyše vypočuli niekoľko príhovorov komentujúcich udalosti posledných dvoch dní. ďakovanie kláre, našej "asistentke režiséra", ktorá našu hru tento rok prakticky odrežírovala, tomovi, nášmu manažérovi, hudobníkom, kostymérkam, nám samým... na chvíľku som mala pocit, že sa asi rozplačem. a konečne som na chvíľu zase mala pocit, že to divadlo vlastne stálo za tú námahu. a že tá robota, ktorú som vložila do svojej malej úlohy sa vyplatila. rovnako ako tie nervy.

a opäť raz som sa utvrdila v tom, že herectvo jednoducho milujem. a že bez svojich milých, starostlivých a zábavných kamarátov som proste stratený prípad.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aerosol Aerosol | Web | 24. dubna 2016 v 23:56 | Reagovat

Nedostala som sa k tomu, keď sme sa rozprávali na túto tému vo štvrtok, ale chcela som ti povedať, že keby sa mala takáto situácia niekedy opakovať, budem rada, ak za mnou prídeš a požiadaš ma o spoločnosť :) Kedykoľvek, jo?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama