no pain, no gain

4. dubna 2016 v 21:50 | koťuha |  zo života
bežecká sezóna sa nenávratne blížila až na nás dopadla elegantným spôsobom typickým pre jarných vyznávačov tohto podivného športu (prečo podivného, to jedného dňa vysvetlím v inom článku. aj keď nie je také ťažké na to prísť). kým každý alergik preklína jar a polovica z nich už smrká do vreckoviek a slzí dojatím nad tým, že každý strom je plný farebných kvietkov, my psychopati berieme bežecké topánky a vyrážame do ulíc. a lesov. a na hrádze. sme všade a nezastaviteľní.

no a ja som sa rozhodla napísať o tom, aké to je keď človek ide behať po prebudení zo zimného spánku.




doklušem domov celá upachtená po deviatich hodinách v práci, spotená z tepla vonku a nadšená z toho, že po troch dňoch konečne nekončím o pol desiatej večer. nejakým mne doteraz záhadným spôsobom sa donútim konečne ísť znova behať - už je to niekoľko dlhých mesiacov, odkedy som naposledy niečo odbehla a bohuslav (ako som pokrstila pneumatiku, ktorá mi počas hibernácie narástla na bruchu) už začína naberať rozmery mojej hrude, čo nie je nikdy dobré znamenie.

a tak zo seba zhodím všetko oblečenie a ako skúsený športovec, ktorým nie som, si oblečiem tričko s ultra športovým dizajnom, obujem prakticky nové bežecké topánky, zapojím slúchatká a odchádzam z domu.

ten začiatok je vlastne celkom fajn. idem rýchlym krokom smerom do kopca. niekde na múriku v úrovni pol metra nad mojou hlavou sedí asi desaťročné dievčatko a široko sa na mňa usmieva. úsmev jej vrátim a rezkým tempom ďalej šlapem kúsok po kúsku. janine, milá slečna v mojej aplikácii, mi časom zdelí, že už mám za sebou tri minúty z desiatich, ktoré pozostávajú z rýchlej chôdze. časom je to päť, osem, desať.

to už som na kopci a cítim na sebe pohľady každého v okolí, kto si práve vyšiel na prechádzku, aj futbalistov hrajúcich na ihrisku, ktoré obchádzam tesne pred mojím prvým z piatich drillov - minúta chôdze, tridsať sekúnd behu. spokojne sa do toho pustím - došla som už celkom ďaleko, cítim svoje srdce zrýchlene a pravdepodobne trochu znätene biť v mojej hrudi a moje nohy sa začínajú sťažovať na to, že po nekonečných hodinách státia na kase ich ešte nútim niečo robiť.

obchádzam dvoch pubertiakov, ktorí nedokážu dostať pod kontrolu svoj testosterón a niečo sa po mne pokúšajú niekoľkokrát kričať, no kvôli vďaka danovi reynoldsovi kričiacemu ako veľmi sa ospravedlňuje v mojich slúchatkách som ušetrená čohokoľvek, čo mi tie dve smiešne napodobeniny ľudí chceli zdeliť.

obieham pani na lavičke, ktorá mi venuje povzbudivý úsmev, a tak sa o chvíľu rozhodnem otočiť to a prebehnúť okolo nej znova. a znova. moje čelo si povedalo, že nás treba schladiť a nastáva chvíľa, kedy som vďačná za svoje neprimerane husté obočie, pretože keby som ho nemala, množstvo potu v mojich očiach by bolo asi oveľa neúnosnejšie.

rozhodnem sa uniknúť od pohľadov mamičiek, dôchodcov, futbalistov a ostatných bežcov a zamierim ku hvezdárni, kde je to oveľa redšie obsadené.

bežím okolo nejakého páriku, ktorí kempí za hvezdárňou a vyzerá veľmi pohoršene, že ich ruším. ešte nevedia, že na to miesto mieri ďalší párik, ktorý som obiehala len pár sekúnd dozadu.

v bode, keď sa rozhodnem zbehnúť z tohto kopca druhou stranou a zamieriť na byt moje nohy začínajú spriadať dokopy nejaký odboj či povstalecké hnutie a moje pľúca celkom okato zvažujú, že zradia ideu, za ktorú bojujeme a pridajú sa k tým dvom bastardom, ktorí ma majú niekam niesť.

teraz nastáva chvíľa, kedy mi janine oznámi, že ma čaká desaťminútový limit, počas ktorého môžem ľubovoľne striedať beh a chôdzu - môžem všetko odbehnúť, všetko prejsť, alebo to môžem striedať. môj mozog, rozkošne racionálne a príliš ambiciózne stvorenie, sa rozhodne, že to všetko chceme odbehnúť, a tak vyšle rozkaz mojim nohám rokujúcim s bránicou, aby nahodili ľahké tempo. tie s nevôľou poslúchnu a ja si to sklušem na hlavnú cestu a cítim ako bohuslav spokojne nadskakuje hore a dolu a pravdepodobne má pocit, že sa ho netýka nič z toho, čo sa deje.

janine mi oznamuje, že z môjho behu ešte ostáva sedem minút, keď moje nohy vyhlásia revoltu mozgu a odmietajú spolupracovať. v mojom vlastnom tele nastáva občianska vojna a všetky moje ostatné orgány už si stihli vybrať, na čiu stranu sa chcú pridať, keď mi janine pokojne oznamuje, že som na polceste.

moja bránica so svojou prácou praští o zem a rozhodne sa, že je čas na dávku bodavej bolesti v boku. ako príloha sa podáva trošku príliš veľký kyslíkový dlh, ktoré sa moje pľúca síce snažia dohnať ako najrýchlejšie vedia, no bolesť v hrudi mi naznačuje, že s tým spokojné nie sú a rozhodli sa bojovať na strane nôh. moje oči sa sťažujú na zhoršenú viditeľnosť v dôsledku absolútne neprimeraného potenia. môj mozog má ešte stále utkvelú predstavu o tom, že to jednoducho dobehneme - aj keby sme mali padnúť mŕtvi.

s povzdychom, ktorý zanikne medzi všetkými mojimi hlbokými nádychmi a výdychmi, si pripomeniem, že nebehám, aby som umrela, ale aby som urobila niečo pre svoje zdravie. a tak moja hlava veľmi neochotne pripustí môžnosť rýchlej chôdze - krátko po tom, ako sa dozviem, že mi ostávajú dve minúty.

pokrútim hlavou a mierim najkratšou cestou domov s pocitom hrdosti na to, že som vôbec niekam vybehla a zároveň pocitom hlbokého sklamania z toho, že môj výkon sa od minula jednoducho zhoršil. nezáleží na tom, že sa to deje normálne. podľa pravidiel spolku ľudí, ktorí jednoducho musia hneď všetko vedieť a byť v tom dokonalí je to tragédia.

keď vchádzam do izby na byte, každý sval v mojom tele ešte akosi nesúhlasí s realitou, no môj mozog už pracuje na druhom dieli nekonečnej ságy o sebamučení. na perách mi sedí úsmev a napriek bolesti, ktorou som si práve prešla si hovorím, že by som čoskoro mohla ísť behať znova.

a pravdepodobne vyvolať občiansku vojnu číslo dva.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama