keď je zo života komédia

9. dubna 2016 v 19:22 | hlavný predstaviteľ spomínanej komédie |  zo života
vlastne to všetko začalo už včera. vstala som včas, obed do práce ma už čakal pripravený na kuchynskej linke, stihla som sa umyť, nalíčiť, trochu napiť a v kľude vyraziť do práce. Po prekvapivo pokojnom piatku na pokladni som o siedmej vyrazila z obchodu, sadla na autobus a dorazila k míši - rozhodli sme sa, že než na animefeste budeme cosplayovať jamesa a lily, možno by nebolo úplne odveci pozrieť si aspoň jeden z filmov...




za obeť padol harry potter a väzeň z azkabanu, ktorý mi síce zakaždým zlomí srdce, ale napriek tomu je to môj najobľúbenejší diel. lenže samozrejme sme nezavreli ústa asi milión rokov, a nakoniec sme ho pustili podstatne neskôr ako sme chceli. stihla som sa medzitým takmer pobiť s mačkou z teritoriálnych dôvodov a niekoľkokrát zadriemať, no nakoniec sme sa úspešne o pol jednej ráno dopozerali na koniec filmu a povedali sme si, že by bolo fajn ísť spať, keďže ráno o ôsmej chceme odchádzať z domu. a tak sme si ľahli, lenže to by sme museli byť aj ticho, aby sme spali. kým míša rozprávala o basketbale a iných veciach, ja som len občas dala automaticky najavo, že ešte nespím a moje podvedomie zúfalo túžilo po tom, aby sme boli v bezvedomí; nakoniec sa aj podarilo, lenže to už boli dve hodiny ráno a mne už v tej chvíli bolo jasné, že ráno bude ťažký a celý deň za tým ešte ťažší.

a mala som pravdu.

môj budík musel zvoniť tak dlho, že keby to bol človek, možno by si aj myslel, že som upadla do kómy. nakoniec ma prichádza zobudiť míša s otázkou, či mám dáždnik. ospato odvetím, že nie, že dáždniky väčšinou nepoužívam, na čo mi je oznámené, že mi bude jeden zapožičaný, keďže vonku "úplně hrůzostrašně prší". a ťažkým povzdychom si hovorím, že ten deň mohol začať aj lepšie a začínam sa zháňať po podprsenke. je sa treba obliecť, a to je treba urobiť ešte predtým, než ktorákoľvek časť môjho tela opustí priestor pod prikrývkou, pretože moje chodidlo mi veľmi oduševnene hlási, že otvorené okno v noci pustilo dnu veľmi veľa veľmi studeného vzduchu.

nakoniec sa nejako vykotúľam z postele, navlečiem na seba mikinu a sadnem k raňajkám, ktoré pozostávajú zo slaniny. osobne síce nie som nadšenec slaniny, no je podivne dobrá, a navyše sú to moje raňajky, o ktoré opäť musím zápasiť s mačkou. desať minút pred ôsmou som ready to go. lenže míša nie. o ôsmej nás príde vyzdvihnúť míša, náš spoločný kamarát. s ním strávim viac než desať minút čakaním na oneskorenú dušu, ale míša a míša ma aspoň odvezú na hlavnú stanicu, než sa poberú na akciu, kam majú namierené.

konečne sa bez problému dostávam domov, je deväť hodín a ja stále ľahko zvažujem, že si pôjdem zabehať, no je tak chladno, že nechám svoju pohodlnosť vyhrať a nikam nejdem. namiesto toho sa idem osprchovať a začnem sa pomaly baliť a chystať: večer ma čaká baletné predstavenie shakespearovej búrky a následné prespanie u ely, než sa zajtra pohodlne vrátim do brna a vezmem krátku poobednú smenu v práci. stíham sa dokonca ozvať domov a pokecať s mamou aj sestrou, uvariť si obed a v pokoji sa napapať.

keď mám všetko hotové, ešte mi ostávajú prakticky dve hodiny, tak si poviem, že zaplatím svoj lístok na ten animefest, nech už to mám z krku a nemusím na to myslieť. bez problémov sa dostanem až k platbe. a potom potrebujem číslo kartičky. automaticky siahnem do pravého vrecka bundy, kam ju zvyčajne dám a zazipsujem. kartička tam nie je. otrávene prevrátim očami, zdvihnem sa zo stoličky a prejdem ku kabelke. vytiahnem peňaženku... a kartička nie je ani tam. bez stopy paniky sa zamyslím nad tým, kde som ju naposledy používala a kam som ju mohla dať - nie je to prvýkrát, čo sa mi deje niečo podobné.

nakoniec si spomeniem - včera som ju vlastne nechala v pracovnej vestičke po tom, ako som si kupovala vodu u nás v obchode, lebo som si pitie nechala ráno na byte. moja ruka vyletí k môjmu čelu a začnem sa neznášať. okamžite píšem ele, či má peniaze a môže mi zaplatiť lístok do bratislavy. lenže to nie je reálne. navyše z mojich spolubývajúcich nie je nikto doma, a tak mám jedinú možnosť - utekať do práce pre platobnú kartičku. to by možno nebol až taký problém, keby som nepracovala hodinu cesty od nášho bytu.

mám dve hodiny času - to by bolo ešte zvládnuteľné, ak trochu kopnem do vrtule. lenže ja nie som ani poriadne dobalená, ani nalíčená, ani oblečená. všetko zvládnem v rekordnom čase, len v rýchlosti preskúmam či mám všetko a 12:15 vyrážam z bytu dúfajúc, že o tej druhej budem na stanici, kde sa s elou máme stretnúť. na prvú električku dobieham, na druhú čakám na prestupe takmer desať minút a rovnako dlho čakám na autobus k nákupnému centru za mestom. želám si, aby to bolo všetko, lenže mňa ešte čaká približne pätnásťminútová cesta po diaľničnom moste, pretože dostať sa do nášho obchodu je nočná mora a výzva pre dobroduhov.

celá upachtená prichádzam do práce, kde ma vidia v stave, v akom ma ešte nevideli - učesanú, s rúžom na perách, v čižmách na opätkoch (aj keď utopených v blate) a miniatúrnym snobským pidikufríčkom františkom, ktorý ťahám za sebou. vedúca na mňa pozerá ako na ducha, pretože v práci byť nemám a ja jej náhlivo vysvetľujem čo sa deje. prepočuje nás kolegyňa, ktorá mi zachraňuje život a berie ma autom aspoň cez ten most, nech nemusím v opätkoch a s kufríkom utekať aj naspäť.

na pár minút mi je fajn. mám asi pol hodiny do druhej a tak si vydýchnem, spokojne počkám desať minút na autobus späť do mesta a o štyri minúty dve prichádzam na stanicu. s pokoji si kúpim lístok a postavím sa do vestibulu, na perách mi hrá spokojný úsmev a netrvá ani dlho, kým sa ku mne pripojí ela. trošku spolu kecáme, potom na nástenke naskočí meškanie 5 minút, s ktorým sa ráta, pretože EC nikdy nechodia načas. tak chvíľku čakáme, pozeráme na tabuľu, vlak má každú chvíľu prísť, keď na tabuli vyskočí meškanie 30 minút.

ihneď usúdim, že najpravdepodobnejší scenár spočíva v tom, že niekto tesne pred mestom (alebo už v meste) skočil pod vlak - čo vôbec nie je neobvyklé, keďže v týchto končinách je skok pod vlak najbežnejším spôsobom samovraždy. a tak ma ela pozve na krabičku ľadovej kávy, ktorú vypijeme popri tom, ako si hovoríme nemiestne žarty na účet pravdepodobného samovraha. počas tohto času sa meškanie predĺži na 60 minút. začínam si hovoriť, ako dlho môže trvať odpratať mŕtvolu z koľají, ale neriešim to - baletné predstavenie začína až večer o ôsmej a máme veľkú časovú rezervu.

o chvíľu neskôr sa meškanie predĺži na 80 minút a my si otrávene vravíme, či ten človek aspoň nemohol skočiť pod rýchlik. alebo si vybrať spôsob samovraždy, ktorý by nezrušil celý systém. skúšame google a najnovšie správy, aby sme zistili, či náhodou nie je niečo napísané o tom, čo reálne je tá "nehoda na trati", ktorú nám zamestnanci českých drah otrepávajú o hlavu, aj keď svojej verzie o samovražde sa stále celkom solídne držíme. zároveň si hľadáme alternatívne spoje do bratislavy, len pre istotu.

keď meškanie postúpi na 100 minút, obe reklamujeme lístky, vyberiem si hotovosť a utekáme na autobus do bratislavy, ktorým to ešte stíhame, ja ešte stále v opätkoch a s františkom v ruke. cestou ma skoro zrazí električka a takmer sa pridávam k samovrahovi pod EC-čkom, ale ela ma zachráni a asi dve minúty pred odchodom autobusu dobiehame na nástupište. lenže po autobuse nikde ani stopy. pýtame sa okolostojacej slečny čo sa deje - očividne aj ona čaká na ten istý autobus, ale podľa všetkého ho z nejakých neznámych (a očividne nie dostatočne verejných) dôvodov presunuli na ústrednú autobusovú stanicu (aka zvonařku).

s elou nám nezostáva iné, než sa zasmiať nad tým, čo všetko sa už stihlo za dnešok pokakať, a vrátiť sa späť na vlakovú stanicu, kde si už druhýkrát kupujeme lístky na vlak. meškanie sa natiahlo na 120 minút a my sme to zložili v ČD lounge, čiže veľmi načančanej a prekvapivo pohodlnej čakárni na stanici. na stene visí obrazovka s odchodmi vlakov, EC-čko odchádzajúce dve hodiny po tom našom má meškanie iba 15 minút a hovoríme si, že kým príde do brna, tak by sa to prvé mohlo rozhýbať a síce natesno, ale balet ešte stihneme. popri tom pozeráme alternatívne vlakové trasy, ktorými by sme sa mohli dostať do blavy, no časovo nám stále vychádza smiešne omeškaný vlak.

volám mame, aby som jej povedala, že jej nebudem písať sms s príchodom tak ako som mala, vysvetlím jej čo sa deje a sľúbim jej, že jej napíšem keď budeme vo vlaku. zabehnem si na záchod a pohodlne sa zložím - do príchodu vlaku je ešte celkom dosť času a ja nemienim sedieť nepohodlne - už som tam strávila takmer dve hodiny v opätkoch a naháňajúc sa sem a tam. v tomto bode sa už naozaj môžeme iba smiať na tom, ako sa všetko pokazilo. meškanie vlaku pomaly narastá, a to nielen nášho, ale aj toho druhého.

ľudia okolo mňa mi lezú na nervy nielen preto, že všeobecne nemám rada trávenie času s ľuďmi, ale aj preto, že štyri dievčatá len kúsok od nás si púšťajú absolútne nepočúvateľnú hudbu a mám chuť navrhnúť im, či sa nechcú pridať k človeku pod tým EC-čkom. popri tom s elou chytáme prakticky záchvaty smiechu nad tým čo sa deje - keď už je situácia kritická, naozaj to inak nejde.

netrvá ani tak dlho, až EC s odchodom 16:24 dobehne EC s odchodom 14:24, zastane tých 5 minút pred stanicou tesne za prvým vlakom a začne naberať na meškaní. náš vlak už sa vyšplhal na 150 minút, keď príde akýsi zamestnanec a oznamuje nám, že už aj môžeme ísť na nástupište, že tie vlaky už idú, a že prvý dorazí ten s neskorším pravidelným odchodom. s elou sa nikam nezdvíhame - hovoríme si, že počkáme, až to nástupište bude napísané na tabuli. lenže samozrejme namiesto toho sa meškanie vlakov predĺži - na 160 a 40 minút.

v tejto chvíli už vieme, že pokiaľ meškanie bude ešte väčšie, ani sa mi neoplatí nikam ísť, pretože balet už nijakým spôsobom nestihneme. vzdychnem si nad tým, že ešte nemám motorku, na ktorej by som nás mohla odviezť, keď sa meškanie opäť predĺži. prvý vlak mešká 170 minút, druhý 50. pre mňa je to signál na to, aby som išla dnes už druhýkrát reklamovať lístok na ten istý vlak. pani pri okienku mi vráti peniaze a ja sa lúčim s elou, ktorá musí na vlak ďalej čakať, aby sa dostala domov. keď odchádzam zo stanice, meškanie prvého vlaku je 180 minút, aka 3 hodiny. hovorím si, že pri tom všetkom čo sa dnes nepodarilo by som sa cestou na byt mohla zastaviť aspoň na cupcake, ale potom si poviem, že pri takomto šťastí budú mať zavreté a akurát zmoknem.

a tak dnes už tretíkrát volám mame, aby som jej povedala, že nikam nejdem a že ostávam v brne a pomaly sa idem zašiť domov a vyhnúť sa ďalším nepríjemnostiam, ktoré si na mňa vesmír nachystal, dúfajúc, že deň debil mám už za sebou.

len dodatočne mi od ely príde sms, že meškanie vlaku sa natiahlo na 240 minút... 4 hodiny, to ho dobehne aj tretie EC z berlína. znie to veselo - a ľudia od brna až po budapešť majú určite nesmiernu radosť z toho, čo sa deje.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama