♥ FARBA ŠTVRTÁ ♥

3. dubna 2016 v 9:00 | miestna bosorka



Srdcový kráľ, ktorý má lásku

Dve rubínové oči v skle matne odrazené,
Kde v budúcne kráľovstvo vidí porazené.
Osamelý muž s vlasmi farby snehu nevinného,
A malý kartový svet pre zábavu jeho.

Štyria veľkí králi a ich štyri kráľovné,
štyri kraje, v každom národ s biedou bojuje.
Štyri slabé miesta, v ktorých vojna zavládne,
...a temný žolík, čo spôsobuje rozbroje.

Po štvrtýkrát ruku na kráľovstvo vztiahne,
Kráľovstva srdcového večná láska zvädne.


´Bum, bum´ údery srdca krv do tela ženú, zo srdca jeho kráľovnej, čo kráľa svojho stráca.

´Bum, bum´ počuje kráľovná srdca vo svojich ušiach, tĺcť lásku čistú, vernú a nevinnú, lásku svojej krajiny, lásku, pre akú jej kráľovstvo zrodilo sa. Lásku, akú ona venovala a naspäť nedostala.

´Bum, bum´ srdce kráľovnej ticho tlčie melódiu sladkú, však smutnú a ranenú, akoby plač z jej srdca samotného počuť. Čo ako každý deň o lásku svojho milovaného kráľa sa snažila, čo ako svojho kráľa prosila a milovala, čo ako každý deň oňho stála a bojovala, kráľ srdca ani pohľad kráľovnej nevenoval, lež páža veselé si jeho lásku i srdce zaslúžilo.

´Bum, bum´ v prázdnej miestnosti tieňmi lemovanej ozývalo sa, stále dokola len tichý tlkot opustenej lásky smutnej kráľovnej. Len tiché tóny smutnej piesne znova hranej, v kráľovninom srdci rana hlboká, svoj Rekviem za lásku hrajúca.

´Bum, bum´ čaká kráľovná ďalší deň, však nemení sa nič, kráľ stále inej dušu daruje, kráľovnej len slzy a bôľ ostane.

´Bum, bum´ bije srdce kráľovo, čo presvedčenie krajiny svojej zradilo, keď večnú svoju lásku miesto kráľovnej pážaťu sľúbil. Svoje bozky nežné, objatia jemné a náruč horúcu, všetko čo kráľovnej patriť malo, odoprieť jej dokázal, však až zakvitnú kvety čerešní, bude neskoro, až slnce kraj zahreje, nebude návratu späť...

´Bum, bum´ kedysi obe srdcia bili, kedysi, keď láska im dvom patrila, keď krajinu, ktorej vládli tvorila. Lež ako času piesok sypal sa, tak i kráľ sám menil sa, čo ako kráľovnú predtým ctil a vážil, čo ako dámu svoju miloval, láska jeho zmenila sa, cit vrúcny ochladol a zvädol, do srdca kráľovnej žiaľ a kráľovho vinu zasial.

´Bum, bum´ srdce pážaťa bije, keď kráľovnej lásku života berie. Lásku, čo krajinu celú drží, však vädne sťa kytica ruží v slnečnom svetle, vädne sťa kytica ruží bez vody.

´Bum, bum´ celý kraj smúti, keď počuje tóny mučené v hrudi kráľovnej biť, keď kryjú sa s tónmi radosti srdca kráľa, čo lásku nevinnú zradil a inému ju sľúbil.

´Bum, bum´ kráľovnej srdce búši, keď čo sa deje tuší. Snáď jej kráľ pážaťa telo znova si berie, hoc ona svoje venovať mu túži, lež on ani o jej slzy nestojí, keď s pokojnou tvárou znova k nej sa pripojí.

´Bum, bum´ kráľovnej srdce kričí, keď nevera zvnútra ju ničí. Oči slzy ronia, ústa jedlo nechcú, či nestojí ona o život, keď kráľa iná vzala?

´Bum, bum´ kráľovnej srdce bije, keď s posledných lásky síl žije. Nevládze už nariekať, nezvládze už prosíkať, v lásku veriť prestáva, a sama smutná ostáva.

´Bum, bum´ kráľovnej srdce rozohní sa, keď ona život skončiť rozhodne sa. Keď opäť raz z úst pážaťa, počuje meno srdcového kniežaťa. Nuž do rúk vlastných osud svoj berie, veď nikomu nič okrem života svojho nezoberie.

´Bum, bum´ srdce zrýchlilo, keď hrot dýky na pokožke cítilo. Ostrej ani britva, smädnej ani púšte piesok, len jemný dotyk špičky z nej, proti srdcu ranenému kráľovnej.

´Bum....´ srdce utíchlo, keď jeho pani čepeľou ho prebodla. Z lásky ku srdca kráľovi život si vzala, by lásku kráľovu pážaťu prenechala. Tmavé oči naposledy zavrela pod vlasmi havraními, kým ona v smútku mŕtva spočinie, žiť šťastne môžu iní.

Kráľ neskoro svoju chybu uzná, keď v postave chladnej kráľovnú si spozná, keď až jej život premárnený, spôsobí, že kráľ rozhodnutie konečné urobí. K pážaťu mladému city si zakáže, lež kráľovnú vrátiť mu nič nedokáže, len sám trpieť láskou k nikomu ostáva, čo trest za zradu lásky krajiny dostáva.

Neskoro kráľ uvedomil si, že kráľovnú málo ctil si, že city jeho stále rovnako skutočné a silné, však citom náhlym zakryté mal, lež kráľovnú získať času mal dosť, teraz ostáva žolíkovi pre radosť.

Osud snáď, či diabol dáky, vzal mu i to jediné, čo mal, a o lásku prišiel srdca kráľ.

´Zbohom, srdca môjho kráľovná´ srdce kráľovo smutne zakvíli, keď deň krvavý ku koncu sa chýli. Srdca kráľovnej pieseň smutná doznela, kým kráľova z veselej na smutnú sa zmenila...

Žolík zákerný dnes po štvrtýkrát teší a raduje sa,
Keď kráľovi srdca s jeho kráľovnou v rukách smeje sa...

Dve rubínové oči v skle matne odrazené,
Kde v budúcne kráľovstvo vidí porazené.
Osamelý muž s vlasmi farby snehu nevinného,
A malý kartový svet pre zábavu jeho.

Štyria veľkí králi a ich štyri kráľovné,
štyri kraje, v každom národ s biedou bojuje.
Štyri slabé miesta, v ktorých vojna zavládne,
...a temný žolík, čo spôsobuje rozbroje.

Štyri mocné kráľovstvá, štyri kraje nádherné,
Šťastné sú, kým žolík kráľovné im nevezme.
Dve rozhodnutia pre smrť a dve pre život,
Však každej z nich v hrudi srdce dobilo.

Štyri kráľovstvá, štyria králi ranení,
Čo ako krutý bol, osud ich sa nezmení.
Žolík ako trest a poučenie kráľovné im vzal,
A druhému z nich,
S anjela tvárou diablovi do daru ich dal.

Kráľ srdca, čo lásku vždy mal,
Len nesprávnej osobe ju venoval,
Kráľ kríža, čo šťastie všade nosil,
No dámu o odpustenie prineskoro prosil,
Kráľ kárový, ktorý čokoľvek mohol mať,
A kráľovnej svojej nedokázal srdce venovať,
Kráľ pikový, mocný, čo spokojne si žil,
Však kráľovnú nechtiac o život pripravil.

Štyria králi, štyri kráľovné

...a žolík, čo o každom rozhodne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama