♦ FARBA DRUHÁ ♦

3. dubna 2016 v 0:05 | plechovka spoza rohu


Kárový kráľ, ktorý má bohatstvo

Dve rubínové oči v skle matne odrazené,
Kde v budúcne kráľovstvo vidí porazené.
Osamelý muž s vlasmi farby snehu nevinného,
A malý kartový svet pre zábavu jeho.

Štyria veľkí králi a ich štyri kráľovné, štyri kraje,
v každom národ s biedou bojuje.
Štyri slabé miesta, v ktorých vojna zavládne,
...a temný žolík, čo spôsobuje rozbroje.

Druhý raz ruku na kráľovstvo vztiahne,
Tentokrát kráľ kárový za obeť mu padne.

Šperky, šaty, paláce, to všetko jej mohol dať, služobníctvo, drahokamy, čokoľvek chcela, mohla mať. Však jediné, čo ona chcela, po čom jakživ túžila, bola jej jediného najdrahšieho láska, horúca a vrelá.

Drobné žieňa s kvetov korunou, v krásnych šatách žltej kráľovstva farby oblečené, kameňmi drahými rozmaznané, len v jarnej záhrade kvitnúcej, veselými tónmi spievajúcej s pážaťom kráľovským ticho sedí. Kráľovná kárová svojho kráľa pod ochranou služobníka vyčkáva, trpezlivo, mlčky, sledujúc kvetov drobné púčky.

Neustále čaká, rok čo rok, týždeň po týždni, deň za dňom- kým jej kráľ najdrahší nevráti sa, snáď od ďalšej milenky, ďalšej z jeho náhradných lások. Ďalšej, možno stej, možno tisícej, však naďalej do očí jej slová ´Ty si moja jediná, mne najdrahšia´ s nehou zašepká a čo ako ona nešťastná predtým bola, oddá sa jemu, jeho hlbokému hlasu a prelietavej láske.

Čo ako mladému chlapcovi vedľa na nej záleží, nezaženie žiaľ v jej srdci, prelietavým kráľom spôsobený. Čo ako sa páža snaží slnečné svetlo do jej života vniesť, čo ako sa snaží niekdajší úsmev na tvári jej vyčariť, ona len svojho kráľa verne vyčkáva, len po jeho láske a jeho pozornosti jej srdiečko túži. A tak len každý deň sedia spolu v prekrásnej záhrade, čakajúc kým kráľ sa domov nevráti.

Každý deň rovnaký, s pážaťom strávený, s mladým chlapcom tichým, čo kráľovnej svojej verne slúži, čo kráľovnú svoju verne chráni, možno z povinnosti ku kráľovi károvému, snáď z citov ku kráľovnej jemnej, zraniteľnej jeho odvaha a vernosť pramení. Jeho láska ku kráľovnej, čistá a nevinná ani láska samotnej kráľovnej, ku kráľovi nevernému.

Zlosťou v jeho žilách žlč každý deň vrie, pri pohľade na smutný, priam ublížený úsmev, čo jeho jediná dáma, jeho najdrahšia kráľovná, preňho najkrajší ľalie kvet, jeho Lili vyčarí, no kráľovi odpor sa nekladie, veď poslušnosť mu pod hrozbou smrti prisľúbil, preto ďalej mlčky prizerá sa utrpeniu ranenej, tak nežnej duše vedľa seba.

´Dnes posledný krát´ sľúbil si znova, keď kráľovnú svoju opúšťal, by sa inou ženou pokochal. ´Dnes posledný a vrátim sa ku kráľovnej čistej, najdrahšej´ sľúbil si, keď odchádzal a predsa vedel, že to sú len slová vlastného svedomia útechy, ktoré každý deň v mysli sa mu žiarivým písmom objavili.

´Naposledy a ostanem jej verný´ vravel si zakaždým, keď inej ženy telo sa mu odovzdalo, keď jeho telo inej sa venovalo. Láska jeho neverná k dáme sa vždy však vrátila a ona naivne stále dúfala, že snáď, možno raz bude patriť iba jej.
Peniazmi si lásku ženy kupoval, drahými darmi, vzácnymi, trblietavými a lesklými. Z jemných látok šaty vyrábať jej nechal, u najšikovnejšieho zlatníka kráľovstva korunku vyrobiť kázal a služobníctvu čím šťastnejšie vyzerala, tým viac zaplatil. Preto úsmev vždy vyčarila, by ľudia pod jej ochranou v hojnosti nažívali.

Len srdce žiaľ jej zovieral, jej dušu čierno farbil a oči slzami plnil, keď pred očami obraz svojho najdrahšieho kráľa s inou v náručí mala. Žlté kárové kráľovstvo zrazu farbu sivú malo a jej srdce za kráľom horko zaplakalo.


Obed prešiel, ba olovrant tiež a kráľ stále do zámku sa nevracal, snáď nešťastie niekde našiel, či inú vyvolenú za kráľovnú žiadalo sa mu mať.

Keď však podvečer domov sa vrátil, s kyticou ruží v náruči, opäť odhodlaný vernosť svoju kráľovnej na jedinú noc dokázať, v komnate nenašiel ju, ba ani v záhrade, kam chodila sa prechádzať.

V jedálni za stolom sedieť ju našiel bielu a studenú ako jej podobizeň mramorová pri bráne v záhrade, nežné oči veľké otvorené, smutné a bez života do zeme hľadiace, len tichý vzlykot pážaťa v miestnosti sa ozýva, ako kráľovnú v náruči zviera, túžiac život do jej hrude vrátiť, srdce k tlkotu prinútiť, jemný pohľad a láskavé slovo do kárového paláca znova prilákať, všetko však márne.

Červené pery obeleli a slzavé oči vyschli, smutný pohľad v prázdny obrátil sa, keď kráľovná rozhodla na život siahnuť si a do vína jed prisypať.


Kráľa dlho žiaľ a vina trápili, keď kráľovná si život sama vzala a zo života jeho navždy sa vytratila.

Osud mu peniaze, slávu, všetko bohatstvo nechal, len kráľovnú mu naveky len jej mramorová dvojníčka pod slnkom v jej obľúbenej záhrade, na ktorú ako on, tak i verné páža chodievalo pozerať.

´Odpusť, moja najdrahšia´ len ticho šepne, keď naposledy tú skutočnú odprevádza na večný spánok...


A žolík po druhýkrát oslavuje víťazstvo,
Keď druhému kráľovi nenechal nič, len bohatstvo...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama