portrét 3

22. března 2016 v 17:25 | bastard
.


Práve si s ním na obede, keď sa postaví a nechá ťa tam samú. Nerobíš si s tým starosti - vždy po jedle to robieva, na líci ti nechá letmý bozk a odkráča tých pár krokov obďaleč, odkiaľ ťa stále vidí, no odkiaľ k tebe nedosiahne dym. Oprieš si bradu o svoju ruku a sleduješ ho s maličkým úsmevom na perách.

Je vysoký, a to až nezvyčajne, jeho plecia permanentne zvesené a ty vieš, že to robí podvedome, aby zapadol. Aby tak veľmi nevytŕčal. A aj tak vytŕča. Vždy bude. Sleduješ ako sa jeho oči v hlbokom zamyslení zachytia na nejakom bode niekde v diaľke. Sú rovnakej farby ako jeho vlasy - orieškovo hnedé. To vieš, samozrejme, že to vieš, len nie tak, ako to ľudia obvykle vedia - akosi si nepamätáš jeho oči ako také. Poznáš farbu jeho vlasov. A ako škôlkarskú básničku vieš, že jeho oči sú úplne rovnaké.

Náhle sa jeho pohľad stočí k tebe a ty si uvedomuješ, že jeho cigareta je už takmer preč a on sa k tebe pomaly vracia. Jeho pery nesú ten úsmev, ktorý tak dobre poznáš. Tú malú krivku arogancie zvláštne zmiešanej s plachosťou. Niekedy premýšľaš nad tým, ako je možné tie dve zmiešať dokopy a premýšľaš nad tým ako to jeho tvári dáva úplne iný výzor. Jeho lícne kosti sú zrazu vystúpenejšie a celú jeho bytosť zaplaví akýsi pokoj, aj keď vieš, že od toho je na míle ďaleko.

Vieš o ňom veľa vecí. Je zatrpknutý a robí veľa vecí pre to, aby sa vyhol mysleniu na niečo podobné. Stará sa o seba, to áno. Ale zároveň vieš príliš dobre, že robí len to nevyhnutné. Užíva si veci, ktoré ubližujú. Ubližujú jemu a ubližujú tebe, keď ho vidíš piť ďalšiu fľašu alebo fajčiť ďalšiu cigaretu, jesť ďalšie jedlo z prášku. Je zábavný, je nežný, je láskavý - ale ničí samého seba.

Jeho duša je nádherná, ale zničená, ranená, osamelá a v toľkej bolesti, že už ani nevie ako bez nej žiť. Počuješ ho ako volá na pomoc a on ju chce práve od teba - aj keď si to neprizná - ale ani jeden z vás o tom nehovorí. On predstiera, že je najsilnejším mužom na Zemi a aj keď vyzerá, že by ho silnejší úder zlomil na dve polovice, ty sa len usmievaš a robíš to isté - niekedy dokonca aj ty veríš, že na svete nie je nikto silnejší ako on.

Ale aj tak ste väčšinou len dvaja zlomení ľudia nachádzajúci oporu v sebe navzájom.

A tak váš rozhovor pokračuje tam, kde bol prerušený. Tvoja brada sa stále opiera o tvoju ruku a tvoje oči sú prilepené k nemu, kým on ti hovorí o tom, ako bol vtedy s kamarátmi... Tú historku už ti hovoril aspoň desať krát, no ty tam aj tak len sedíš a usmievaš sa akoby to bolo prvý raz.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama