portrét 2

22. března 2016 v 17:20 | tvoja nočná mora
.


Je to ako v jednom z tých lacných romantických filmov.

Kráčam som chodbou ako to vždy robievam. Jeden sebavedomý krok nasledovaný ďalším, moja brada dvihnutá vysoko, oči vyzývajúce ľudí okolo mňa k tomu, aby sa mi prihovorili, no zároveň oznamujúce, že ublížim každému, kto sa o to pokúsi. Kráčam, akoby mi patrilo všetko okolo mňa. A rozhodne sa nepozerám kam kráčam.

Ona? No, ona kráča akoby bola môj dokonalý protiklad. Hlava dolu, tmavé oči prilepené ku dlážke a tvár vyzerajúca akoby chcela byť neviditeľná. Jej štíhle ruky objímajú knihy a poznámky, ktoré nesie a zároveň vytvárajú nehmatateľnú stenu, za ktorou sa pokúša ukryť pred okolitým svetom. Kráča, akoby radšej bola niekde inde. A presne ako ja, rozhodne sa nepozerá kam kráča.

Tak, tu to začína vyzerať ako v jednom z tých romantických filmov, ktoré som predtým spomenula.

Vrazíme do seba.

V zlomku sekundy sú všetky jej veci na zemi a ani jedna z nás si nie je úplne istá, ako by sme mali tú situáciu zvládnuť. Nemám veľa času si všimnúť jej tvár predtým, než začne zbierať zo zeme kopu papierov, no na chvíľu ju zahliadnem.

Je to milá tvár. To vidím aj bez toho, aby som to na nej hľadala. V tej krátkej chvíli vidím z jej očí žiariť všetko, čo je krásne - roztopenú čokoládu pripravenú na pitie, drevo planúce a praskajúce v krbe, hrejivé ako pohodlie lenivého sobotňajšieho popoludnia, no zároveň nejakým spôsobom čerstvé farbou zeme čerstvo po daždi.

Zdá sa, že jej pery sa usmievajú, aj keď ona nie, tvoria malú krivku medzi dvoma ružovými lícami, teraz sfarbenými rozpakmi; pravdepodobne nenávidí situáciu, v ktorej sme sa ocitli.

Všimnem si, že jej tvár nie je tvár osoby, ktorej by niekto venoval veľa pozornosti. V tom momente akosi vidím, že je ten typ osoby, ktorý si ľudia sotva všimnú.

A potom je to celé preč a ona kľačí a jej ruky náhlivo zbierajú zo zeme jeden papier za druhým a ružové šaty, ktoré má na sebe takmer vyzerajú ako zvláštny list lekna. Jej tmavé vlasy na nich žiaria zvláštnym spôsobom, zakrývajú jej tvár a sa na okamih zamyslím nad tým, ako táto osoba môže byť oboje - neviditeľné, hanblivé dievča, ktoré svetom prechádza bez povšimnutia a zároveň princeznou, ktorej by mohol patriť celý svet, vyžarujúca lásku a nehu s každým dychom.

A ja som príliš zamotaná vo svojich myšlienkach a prekvapení na to, aby som sa pohla, môj zvyčajný arogantný úškrn zmazaný šokom a zmätením. A tak jej ani nepomôžem. Len tam tak stojím, moje ústa pootvorené, výraz na mojej tvári tak nesediaci k oblečeniu, ktoré mám na sebe.

Než si uvedomím, čo sa vlastne deje, než dostanem možnosť zohnúť sa a pomôcť jej (a že to chcem urobiť), opäť stojí vzpriamene a pozerá na mňa, jej líca žiariace červenou na inak bledej pokožke. A chvíľu akosi premýšľam nad tým, či ma udrie. Možno mi dá facku. Možno sú tie ružové šaty len na to, aby urobila dojem, tak ako moja kožená bunda. Možno je vo vnútri, tak ako ja, úplne niekto iný.

A tu by mal ten film začať byť ešte sladší a ešte väčšie klišé, nemám pravdu?

No, lenže to sa nestane.

Otvorím ústa a chcem začať hovoriť, ale ona zmizne skôr, ako sa jej môžem opýtať na meno.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama