portrét 1

22. března 2016 v 17:13 | satan
.


Môj budík začne zvoniť len chvíľu po ôsmej a ja po ňom udriem, aby som ho umlčala. Preklínajúc celý svet sa pokúsim otvoriť oči a pomaly sa posadím - nikdy som nebola nadšencom rán a s veľkou vášňou nenávidím tú osobu, ktorá prišla s celým tým nezmyslom okolo skorého vstávania. Nájdem svoju podprsenku a nešikovne si ju oblečiem. Potom pokračujem vo svojej misii s oblečením ďalšími vecami, rozhádzanými všade po izbe. Tričko (prehodené cez stoličku), nohavice (na posteli pre hostí), mikina (čaká na mňa visiac na kľučke na dverách). Len potom sa odvážim opustiť pohodlné ospalé teplo mojej spálne, trasúc sa od chladu vyjdem na chodbu a zamierim do kúpeľne.

Keď tam konečne dorazím, vyčistím si zuby a po tom ako si umyjem tvár studenou vodou mám konečne dostatok energie a vnútornej vôle na to, aby som sa sústredila na svet okolo seba.

A vtedy sa pristihnem ako hľadím do zrkadla. Lenže tvár, ktorá na mňa hľadí naspäť nie je moja. Patrí tebe.

Nijako zvlášť ma to neprekvapuje, nie veľmi. Poznám tú krivku, ktorú vykresľujú tvoje pery - ľahký tón znechutenia, ktorý nosia keď piješ víno - ale možnože tento krát len odrážajú moje vlastné znechutenie nad tým, že musím vstávať tak skoro a ísť do práce. Áno, to je zrejme ono.

Potom sa pozriem vyššie a moje oči sa stretnú s tvojimi a mňa prekvapí (ako zakaždým), ako veľmi sa vzájomne podobajú. Nemyslím si, že ostatní to vidia. Myslia si, že naše oči sú si sotva podobné. Odlišná farba je všetko, čo k tomu potrebujú. Ale ja to vidím.

Si mi pokriveným zrkadlom. Pokrúteným zvláštnymi spôsobmi, a to tak veľmi, že by som mala mať problém spoznať sa v tebe. Ale nemám. Pretože tie oči vyzerajú vždy úplne rovnako. A hovoria toho tak veľa.

Myslíš si, že ti nikto nerozumie; je to pravda. Ale nie je to ich chyba. Všetci to skúšajú. A si to ty, kto im v tom bráni. Skrývaš, čo cítiš za pálivým pohľadom a krutými slovami. Je to pre teba prirodzené, ani o tom nevieš. Ani netušíš, akým spôsobom ovplyvňuješ ľudí okolo seba.

V tvojich očiach je utopenej veľa bolesti; tak ako v mojich, sú len inej značky. Obaja o tom vieme, balansujeme na ostrej hrane pochopenia, ale nikdy o tom nehovoríme. Nikdy nespadneme. Nikdy sa nenatiahneme cez to zrkadlo medzi nami.
Nevyzeráš oveľa staršie odo mňa. A ani nie si. Ale tvoje i moje oči sú stovky rokov staré. Vieš to, presne tak ako ja. Vidíš to, presne tak ako ja.

Chcem vidieť aj zvyšok tvojej tváre, ale je to, ako keby tam ani nebol. Akoby ťa definovali tvoje oči. Dve jasné svetlá, do ktorých sa väčšina ľudí bojí pozrieť z strachu z oslepenia.

Ale ja nie.

Pozerám sa do tvojich očí a nedokážem sa pozrieť inam pretože sú zrkadlom k mojim. Ublížené, osamelé, nepochopené, ale zo všetkého najviac bolestne a nepopierateľne ľudské.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama