mučenie čítaním aka povinná literatúra

23. března 2016 v 18:31 | tá škaredá suseda s ohnutým nosom |  zo života
tak sa poslednou dobou zamýšľam nad čítaním ako takým - hlavne často namiesto toho, aby som reálne čítala niečo, čo čítať mám. samozrejme ide o povinné čítanie do školy, ktorého mám vyše hlavy a nejako z neho neubúda. takže sedím s knihou v ruke a hovorím si, že ma to nebaví a že to nechcem čítať. a potom sa zamyslím nad tým, prečo sa mi to vlastne nechce čítať.



myslím si, že hlavným dôvodom je moja tendencia jednoducho nerobiť to, čo odo mňa ľudia všeobecne chcú. lenže to by veľmi nevysvetlilo to, prečo sa takéto čítanie - z povinnosti - tak trochu viac menej celkom dosť prieči prakticky každému, s kým som sa o ňom rozprávala. a ako študentka literatúry môžem povedať, že takýchto ľudí bolo celkom dosť keď ešte vezmem do úvahy aký radikálny introvert som.

v každom prípade to vyzerá, že slovíčko "povinný" je tak nejako hlavnou príčinou toho, prečo tento druh čítania dokáže byť tak nepríjemný. niekto iný za človeka rozhodne čo bude čítať a kedy to bude čítať a kedy to bude mať dočítané - niet sa čomu diviť, keď človek nemôže tú knihu ani len čítať ako dlho chce, keď už má prikázané, že ju jednoducho musí mať prečítanú do mája, do mesiaca, do týždňa. veľa ľudí si knihy vychutnáva, vetu po vete, pomaličky, zamýšľa sa nad myšlienkami, ktoré chcel autor predať popri tom, ako číta. no a samozrejme na to nie je čas, keď jednoducho musí zhltnúť 250 strán za 7 dní a popri tom sa učiť a pripravovať na desať ďalších predmetov.

následkom tohto nepríjemného javu potom chúdence knihy končia nenávidené. aj keď podľa môjho osobného názoru rené mláďenca príhodi a skúsenosti si o to aj tak koledovali. myslím si, že ide o to, že po chvíli povinného čítania si študenti tak akosi prirodzene vyvinú averziu k čítaniu týchto kníh a postupne prestanú brať ohľad na obsah knihy. ide len o to prečítať ju a hodiť preč pri najbližšej príležitosti.

tak som sa nedávno zamýšľala sama nad sebou a skúšala som porovnať to, ako hodnotím knihy, ktoré sú na zozname mojej povinnej literatúry a knihy, ktoré som sa sama rozhodla čítať. nakukla som na svoj účet na goodreads a prešla som si knižky, ktoré mám prečítané. neprekvapilo ma, že z piatich možných hviezdiek tie, ktoré boli povinne čítané, mali nižšie hodnotenie ako tie, ktoré sa mi len tak akosi priplietli do cesty (česť výnimkám).

a to ma priviedlo k otázke, či by knihy zo zoznamu povinnej literatúry dostali u mňa vyššie hodnotenie, keby som ich jednoducho čítala z vlastného rozhodnutia. som si istá, že taký james joyce by u mňa veľmi nepochodil tak či tak, rovnako ako u mňa nepochodila the story of awkward. ale čo taký joseph heller? hlava 22 má námet, ktorý sa mi páči a kvôli ktorému som knihu začala čítať - no potom sa vyskytla v škole a ja som ju nikdy nedočítala, jednak preto, lebo to odo mňa niekto chcel a jednak preto, lebo mi prezradili ako sa skončí (a aký je zmysel v čítaní knihy, o ktorej už viem kam smeruje a čo ňou chce autor povedať?). alebo edward albee, ktorého som mala na svojom zozname kníh na prečítanie, ale keď som ju dostala za úlohu čítať v škole, tých 250 strán bol pôrod a bola som veľmi rada, keď sa skončil. a nie kvôli tomu, že by som vytvorila niečo, na čo som hrdá.

možno jedného dňa zistím, ako obísť túto prekážku a pozrieť sa na knihy povinnej literatúry bez predsudkov a bez toho, aby som sa snažila podvedome znechutitť si knihy, ktoré potrebujem mať prečítané do školy.

a dovtedy?

budem odsúdená, rovnako ako všetci ostatní, na večné utrpenie a život v izolácii od myšlienok, inšpirácie a motivácie, ktoré by som z povinnej literatúry mohla čerpať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama