♣ FARBA TRETIA ♣

25. března 2016 v 23:57 | merlin


Krížový kráľ, ktorý má šťastie

Dve rubínové oči v skle matne odrazené,
Kde v budúcne kráľovstvo vidí porazené.
Osamelý muž s vlasmi farby snehu nevinného,
A malý kartový svet pre zábavu jeho.

Štyria veľkí králi a ich štyri kráľovné,
štyri kraje, v každom národ s biedou bojuje.
Štyri slabé miesta, v ktorých vojna zavládne,
...a temný žolík, čo spôsobuje rozbroje.

Tretíkrát ruku na kráľovstvo vztiahne,
Na krížového kráľa smoly ruka padne.

´Milujem ťa´ dve jemné slová ako vyjadrenie citov, dve správne slová pre nesprávnu osobu, kráľovná kríža svojmu skladateľovi miesto kráľa venovala.

´Milujem ťa´ dve nádherné slová hudobník opätoval, svoju zradu kráľovi huslista spečatil, svoju lásku oddanú krížovej kráľovej prenechal.

´Milujem ťa´ dve slová lásky zazneli, z úst kráľovej milenky, z úst sestry túžiacej po svojom bratovi, z úst sestry túžiacej prenechať svoj život jemu.

´Milujem ťa´ poslednýkrát tie isté dve slová kráľ svojej sestre opätoval, nehľadiac na svoju kráľovnú, ktorej jeho slová súdené byť mali.

Štyri duše zhrešili, každá z nich inak a predsa všetky rovnako, keď kráľ a kráľovná svoju lásku vzájomnú smilstvom s iným zradili. Keď kráľovná hudobníkovi miesto kráľa kríža svoje telo oddala, keď kráľ miesto kráľovnej kríža telo sestry uzmyslel si mať.

Však pri večeri koncertom sprevádzanej všetko bolo ako má byť, kráľ so svojou dámou pri stole spolu večerali, a lásky vyznania vzájomne si venovali, hoc obaja vedeli, že i keď úprimne myslené sú, ich láska medzi manžela a iného rozdelená je, že plne druhému venovaná nikdy nebude.

Kráľovná hoc kráľa ako milovala, hudbu jej srdce si zvolilo, snáď verilo, že láska väčšiu moc má ako rozum. Kým kráľ doma neostával, jej vernosť pod rúškom viny odchádzala, s hudobníkom tmavovlasým nechávajúc ju, pozemskej láske poddávať sa, telesnej rozkoši podliehať.

Kráľ krížový, hoc svoje telo sestre venoval, srdcom celým kráľovnú stále miloval. Zakaždým, keď neverou previnil sa, jeho láska a vernosť čistá zaplakali trpkým tónom, že by ku kráľovnej vrátil sa a sestru inému prenechal, že by s kráľovnou opäť šťastne žil, že by ich život klamu plný, znova zelenú pravdy dostal, zelenú ako farba ich oboch najmilšej krajiny, zelenú patriacu Krížovému kráľovstvu.

Však sestra kráľova žiarlivosťou zmáhaná bola, temnota srdce jej zaplnila, myšlienku čiernu do mysle dala. Preto keď kráľovu pretrvávajúcu lásku ku kráľovnej odhalila, pripraviť o život bratovu ženu si zaumienila.

Keď do temnej noci po slzavej rozlúčke kráľ odišiel, nôž ostrý za pás priviazala a sama do jeho sídla vydala sa. Kráľovná kráľa vyčkávajúc v noci z okna veže vysokej, jeho koč prichádzať uzrela, previnilo a smutne zároveň, znajúc, že obaja z nich zhrešili, ku dverám privítať ho prišla, svoju vrelú náruč znova jemu venovať, však snáď zdalo sa jej to, marilo, že temný tieň cez dvere prekĺzol, že v tú noc snáď niečo desivé zohrá sa.

Kráľ tisnúc si ju k sebe vo vlasoch ju poískal, bozk do hnedých, dlhých vlasov venoval. Lásku opäť len jej daroval a srdce jeho zaľúbené radosťou šťastne a silno bilo, však vedel, že až deň ďalší svitne a noc ďalšia príde, zas sestra po ňom prahnúť bude.

Jemným bozkom na perách, kráľovná kráľovi a kráľ kráľovnej, sladkú uspávanku v srdci znieť nechali, však každý svojou cestou k ríši čarovnej sa zberali. By strasti pozemské v kráľovstve kríža nechali, len dušou zasnenou, do krajiny snov leteli.

Nocou kráľovná do komnaty sa vracala, no obloha za oknom z čiernej v žltú sa menila, čo slnce na oblohu stúpalo. Netušiac, že za jej chrbtom zlo samotné sa zakráda, že už kráľa krížového sestra za ňou s nožom v ruke stojí, že v útoku na ňu sa zaháňa.

Chvíľu krátku trvalo len, kým čepeľ ostrá svoju cestu jej hrdlom našla a svit jemný vychádzajúceho slnka načerveno sfarbila. Len pár krátkych momentov zabralo, kým život kráľovnej jej oči opustil, kým z tela i duše odišiel a nechal ju pod okná paláca do ruží sťa jej krv červených dopadnúť.

Príliš neskoro kráľ ju našiel, v posteli z ruží, kvetov lásky, ktorú venovať jej nedokázal, hoci čo ako veľmi mohol chcieť. Však teraz mu len slzy pre plač a srdce pre smútok ostávajú, telo pre sestru, život pre kráľovstvo a láska pre kráľovnú s pokožkou studenou a bielou sťa večný ľad, perami krvou sfarbenými ani ruže rubínové vôkol dlhých vlasov jemných sťa hodváb.

Kráľ hoc kráľovstvu hojnosť a šťastie priniesol, samému mu len tie dve ostali, sestra žiarlivá, zlá, čo milovanú kráľovnú mu zabila, by miesto nej na trón zasadla.

´Milujem ťa, kráľovná moja ´ zazneli dve jemné slová ako vyjadrenie citov, nehynúcej lásky, zazneli dve správne slová správnej osobe venované, od kráľa kríža krížovej kráľovnej. Len hudobník dvorný s kráľovnou svojou, dámou jedinou, slzou ba tvári jedinou a piesňou smutnou kvílivou na husliach sa lúčil...

A žolík tretíkrát radosťou sa smial a porážku súpera oslavoval,
Keď kráľovi Kríža šťastie pre kráľovstvo dal, no kráľovnú mu vzal...


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama