♠ FARBA PRVÁ ♠

25. března 2016 v 23:21 | brrrr



Pikový kráľ, ktorý má moc

Dve rubínové oči v skle matne odrazené,
Kde v budúcne kráľovstvo vidí porazené.
Osamelý muž s vlasmi farby snehu nevinného,
A malý kartový svet pre zábavu jeho.

Štyria veľkí králi a ich štyri kráľovné,
štyri kraje, v každom národ s biedou bojuje.
Štyri slabé miesta, v ktorých vojna zavládne,
...a temný žolík, čo spôsobuje rozbroje.

Pohľadom zblúdi k múdremu a mocnému pikovému kráľovi,
A vernej jeho kráľovnej, čo dúfa, že slávu kráľovstva zašlú obnoví...

Klop, klop. Kráľovná sa pomaly prechádza tmavými chodbami rozľahlého zámku. Blúdi, akoby tadiaľ prvýkrát prechádzala. Prvý, no stý zároveň, čo svojho kráľa hľadala, čo jej kráľ ďalšiu noc nad papiermi strávil miesto objatia plného lásky svojej kráľovnej.

Klop, klop. Jej kroky sa ozývali v nekonečných priestoroch, medzi vysokými a chladnými stenami sídla najmocnejšieho zo štyroch vládcov, štyroch kráľov, štyroch silných a múdrych ochrancov štyroch zúbožených krajín na pokraji vojny.

Klop, klop. Za oknami svieti mesiac v splne a hviezdy rozsypané po celej temnej, ako farby ich kráľovstva indigovo modrej prikrývke oblohy, sťa farebné kvety na rozkvitnutej jarnej lúke. Smutne opätujúc jej zúfalý pohľad prosiaci o pomoc. Jej zúfalý pohľad prosiaci o mier, prosiaci o lásku. Smutnou piesňou cvrčky v tráve odrážajú skladbu v jej srdci, tak pravdivú, no tichú. Symfóniou tragickou cvrčky v záhrade opakujú každovečerný koncert sprevádzajúc dámu k jej kráľovi.

Klop, klop. Ozýva sa v obydlí, kde s ostatnými kráľovnami slnečné poobedia trávili, kde v čase mieru vtáčky štebotali melódie plné radosti a lásky, keď jej kráľ jej svoju pozornosť venoval, miesto odkazu ´Prídem neskôr, kráľovná moja, len pokojne ľahnite si, dobrú noc a sladké sny Vám celým srdcom prajem.´

Klop, klop. Podišla k oknu a zahľadela sa na pustú krajinu za hranicami záhrady, za ktorú vyjsť nesmie. Na krajinu, pre ktorú o kráľa prichádza. Pre ktorú ticho čaká, kým kráľ sa k nej nevráti. Pre ktorú sama ostáva tak dlho a ďalej trpezlivo vyčkáva.

Ťap. Ozvalo sa v tieni za rohom, postava v čiernom zahalená, len s lesknúcou sa čepeľou noža v prstoch zovretou. Čepeľou ticho vyčkávajúcou, tak ako jej pán, no po krvi prahnúcou, ani hladná šelma z krajov divých neprebádaných.

Ťap. Ozvalo sa druhýkrát, keď postava z tieňa vykročila a kráľovnej hlboko sa uklonila, sťa oddaný služobník od kráľa poslaný. Úsmev jeho maska na tvári zakryla, kým postava ku kráľovnej pribehla a ako posol od tajného ctiteľa, jej na bledú pokožku krvavý náhrdelník namaľovala.

Ding, dong. Zvony veže dvanásťkrát odbili, keď kráľovnej telo bezvládne na zem dopadlo a čepeľ po krvi bažiaca svoj smäd zhasila. Len krvavý zlatník svoju prácu potichu dokoná, s úklonom a pozdravom ´Sladké sny´ po temnej chodbe odchádza.

´Kráľ môj...´ tichá prosba o pomoc naposledy do ticha unikne, kým kráľovná piková naposledy vydýchne.


Tichý šuchot jemného pera po papieri celú miestnosť napĺňa, čo kráľ pri práci svoju dámu vyčkáva. Tak ako každý večer mala prísť, tak ako každý večer do komnaty s ním ísť. S úderom polnočnej hodiny dvere sa mali otvárať a kráľovná do miestnosti vstupovať.

Kde však čaká, čo sa stalo? Kráľovná už dávno pri ňom mala byť, o spoločnosť na ceste späť poprosiť... Žeby o iného stála, či naňho sa hnevala?

S posledným úderom pikový kráľ vstáva, kráľovnú svoju vyhľadáva. Chodbami kráčajúc strach mu srdce zožiera- čo s dámou jedinou jeho srdca mohlo sa stať, čo bolo dnes iné ako deň, či dva, či rok predtým?

Len krátko kráča, po chodbe smutnými tieňmi zaliatej, plnej ticha, kam zmizlo tiché ´klop, klop´ nôžok drobných jeho jedinej kráľovnej? Kam zmizol tichý šuchot modrého pikového plášťa? Prečo náhle všade je toto nehostinné ticho, prerušované len cvrčkami hrajúcimi smutnú, kvílivú pieseň akoby dnes poslednýkrát s láskou sa lúčili?

Náhle kráľ zastane a mrákoty ho obchádzajú, len bezvládnu postavu na zemi vidí, v plášti krvou sfarbenom, krvou, ktorá všetko navôkol načerveno maľuje, sťa rubínové šperky vytratené z pokladnice jeho najdrahšej.

Padá na zem, ku svojej najmilšej, v náruči naposledy ju pokolísať, vo vlasoch farby jasného slnka poslednýkrát ju poískať. Posledný bozk na studené pery jej venovať.


Prvých pár sĺz z modrých očí pre ňu vyroniť a prvýkrát skutočnú temnotu, hnev a pre pomstu potrebu do raneného srdca vpustiť.

Len sedí a objíma ju tam, nehodlá sa jej vzdať, jej smaragdových očí prekvapene otvorených, jej horúcej náruče strácajúcej teplo s každou minútou ubiehajúcou na drobných hodinkách v kráľovom vrecku, čo mu len deň predtým venovala, jej beztak svetlej pokožky, strácajúcej farbu s každou krátkou chvíľou...


Osud sa s ním nepekne zahral, keď o kráľovnú ho pripravil.

Vojnu, moc a krajinu mu ponechal výmenou za život toho najvzácnejšieho, výmenou za život jeho kráľovnej.

´Zbohom, moja jediná...´ šepne potichu a naposledy jeho ruku stisne, kým jeho dáma v hrobe z modrobielych ruží zmizne...



Spokojný úsmev usadí sa na žolíkovej tvári,

Jeho radosť odráža sa v pikového kráľa žiali...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama